Spoločné vyučovanie chlapcov a dievčat, dve cudzie reči od prvej triedy, epochové (blokové) vyučovanie, spoločná škola pre I. i II. stupeň (od 1. po 12. triedu), zrieknutie sa sedavej formy vyučovania, umelecká forma vzdelávania, podrobné textové (nie známkové) vysvedčenia, spojenie všeobecného a odborného vzdelania, autonómia školy – toto všetko je od založenia prvej waldorfskej školy v roku 1919 samozrejmosťou; až oveľa neskôr sa niektoré z týchto, dnes už samozrejmých vecí, začali preberať aj do štátnej školskej praxe.

Waldorfská pedagogika chce od základov rozvíjať tvorivé sily žiakov. Namiesto toho, aby sa prevažne pracovalo s vopred danými formami, ktoré prípadne poskytujú prázdne miesta na vyplnenie, nahradzuje waldorfská škola do veľkej miery učebnice epochovými zošitmi, ktoré tvoria samotní žiaci.

Rozvíjanie sociálnych kompetencií v stabilnom triednom kolektíve žiakov s rôznym nadaním je prirodzenejšie, než výuka rovnako nadaných žiakov, ktorá je orientovaná na známky. Oddelenie žiakov so slabším výkonom z triedneho spoločenstva, tým, že prepadnú, stavia voči schopnosti triedneho spoločenstva niesť svojich členov sociálne  abstraktnú predstavu výkonu. Naproti tomu waldorfské školy stavajú na vzájomnom a spoločnom učení sa. Lebo rýchlo chápajúci žiaci sa najviac naučia, ak dostanú možnosť niečo vysvetliť pomalšie chápajúcim žiakom. Títo sa tiež učia lepšie, ak nie sú odkázaní výlučne na vysvetlenia od učiteľa. Spoločné riešenie úloh v skupinách s rozličným nadaním je výzvou praktického zamestnania, na ktoré by škola mala pripravovať.