post_parent; if($parent_id == 0){ return $post_id; }else{ return get_topmost_parent($parent_id); } } $rodic = get_topmost_parent($page_id); ?>
Walfdorská pedagogika

Antropozofia

Čo je Antropozofia?

Pod pojmom Antropozofia rozumiem vedecký výskum duchovného sveta, ktorý si uvedomuje jednostrannosti púheho prírodného poznávania ako aj bežnej mystiky, a ktorý pred tým, ako urobí pokus vstúpiť do duchovného sveta, rozvinie v poznávajúcej duši sily, ktoré takýto vstup umožňujú a ktoré spočiatku v bežnom vedomí a bežnej vede činné nie sú. (Rudolf Steiner)

Antropozofia — doslovne z gréčtiny «múdrosť o človeku» — je slovami svojho zakladateľa Rudolfa Steinera (1861-1925) «vedomie si vlastného človečenstva» a duchovne orientovaná cesta poznania.Chápeme ju ako podnet pre vývin indivídua a pre nové utváranie životných a kultúrnych vzťahov, a nie ako uzavretý systém alebo učenie. Antropozofická duchovná veda dodnes poskytla nové impulzy v mnohých oblastiach kultúrneho života — nielen v osobnom spôsobe života mnohých ľudí, ale aj v pedagogike, medicíne, či poľnohospodárstve, umení a hospodárskom živote.

Je Antropozofia problémom waldorfskej pedagogiky?

Zhrnutie prednášky prof. Josta Schierena, ktorú predniesol na schôdzi členov Asociácie slobodných waldorfských škôl v Nemecku, 16. 11. 2012.

Spirituálny rozmer waldorfskej pedagogiky bola úvodná téma stretnutia členov Asociácie slobodných waldorfských škôl v novembri v Štutgarte. Referentom bol Prof. Dr. Jost Schieren z Odboru pedagogickej vedy, Alanus Hochschule fuer Kunst und Gesellschaft v Alfter pri Bone, jednom z jedenástich vzdelávacích stredísk pre waldorfských pedagógov v Nemecku. Asi 220 poslucháčov sledovalo prednášku Josta Schierena vo veľkom sále Slobodnej waldorfskej školy Uhlandshöhe. Hovoril teda na mieste, kde vznikla waldorfská pedagogika.

Na začiatok svojej prednášky predstavil Schieren obrys problému: Kým praktický úspech waldorfských škôl viedol k tomu, že sú verejne uznávané ako najúspešnejší prúd reformnej pedagogiky, je to z uznaním jej teoretickej stránky celkom ináč. Tejto sa chopia kritici, ako odborník na vzdelávanie Prof. Dr. Heiner Ulrich, ktorí Antropozofiu Rudolfa Steinera hodnotia ako metafyzický svetonázor pochádzajúci spred novodobých dejín, ktorý stojí v protiklade k pluralite a seba-vymedzeniu akademickej vedy. Waldorfskej pedagogike, ktorá je v praxi úspešná, je potom z tejto strany často navrhované, aby sa od Steinera dištancovala. Pedagogika so spirituálnym pozadím je považovaná za „pred-osvietenskú“; z tohto pohľadu sa Antropozofia  javí ako „problém waldorfskej pedagogiky“ a poškodzuje diskurz s univerzitným svetom. Podľa Schierena je to možné doložiť aj odmietnutím akreditácie Slobodnej vysokej školy Mannheim vedeckou radou, v ktorej zdôvodnení sa hovorilo o „mimovedeckej náuke o výchove“.

Schieren analyzoval pôvod tohto názoru, ktorý označil ako „mimoriadne zahmlievajúci náhľad“. Vychádza sa z toho, že Antropozofia predstavuje akýsi druh exkluzívneho „zasväteneckého vedenia“, „vedu jedného človeka“, ktorá otvára dvere a bránu nekontrolovateľnému mocenskému ovládaniu a manipulácii a preto má byť dnes považovaná za antidemokratickú a netransparentnú. Okrem toho predstavuje uctievanie prejavované voči Rudolfovi Steinerovi a uznanie vyššieho vedenia, ktorému sa človek podriaďuje, protiklad ideálu individuálnej autonómie. K tomu sa pridáva výčitka dogmatizmu, ktorý nepripúšťa kritickú debatu.

Tento prístup si Antropozofia iste „nezískala neprávom“, mieni Schieren, pretože sa našlo mnoho antropozofických výrazových foriem, ktoré k tomuto názoru prispeli. Toto však z pohľadu Schierena neplatí pre waldorfské školy: „Waldorfská pedagogika súčasnosti sa od toho oslobodila. Odpovedá na otázky a snaží sa o transparentnosť.“

Voči požiadavke kritikov, zrieknúť sa spirituálnej dimenzie waldorfskej pedagogiky, postavil Schieren v pokračovaní prednášky taký koncept spirituality, ktorý je z jeho pohľadu kompatibilný s myslením osvietenstva a novoveku. Dedičstvo Rudolfa Steinera nebolo v tomto rozhodujúcom bode vo svojej argumentácii dosť ostro vymedzené, potom bola jeho Antropozofia predstavená ako náuka z duchovného sveta, z ktorej on sprostredkoval pokyny a rady pre rozličné oblasti praxe.

V centre myslenia Rudolfa Steinera stála ale schopnosť človeka byť slobodný a v tom vidí Schieren pokračovanie myšlienok osvietenstva, ktoré prekoná jeho jednostrannosť: „Osvietenstvo odhalilo autonómiu človeka v jeho schopnosti používať samostatne rozum. Získalo však autonómiu a slobodu človeka za cenu straty jeho spirituálnej orientácie.“ Toto tiež kritizovali myslitelia ako Novalis alebo Schelling. Odvtedy bola k dispozícii iba možnosť zvoliť si medzi slobodou alebo spiritualitou. Steiner vo svojej Antropozofii spojil obidve oblasti. Tento nový vývoj, prostredníctvom Steinerovho diela, nebol zatiaľ skutočne pochopený. Steinerov dynamický pojem poznania, ktorý podmienku vzniku poznania kriticky osvetlil, nemôže byť označený ako pred-moderný, zdôraznil Schieren.

V centre Steinerových pojmov stojí myslenie, prostredníctvom ktorého by človek ako tvorivo poznávajúci mohol dosiahnuť do úrovne bytia vecí: „Prostredníctvom myslenia sa človek môže integrovať do svetovej súvislosti.“ Táto skúsenosť, ktorá je základom Steinerovej „Filozofie slobody“, má pre moderného človeka ten najväčší význam, keďže prežíva svet dissociatívne a roztrhnuto.

Preto je takisto centrálnou zásadou waldorfskej pedagogiky, vychovávať žiakov k samostatnosti a sebauvedomeniu na základe vlastného myslenia. Podľa Schierena ide o to, prebudiť v dieťati poznávacie sily, nie o „kultúru zhora-nadol“. Aj tu vidí Schieren konzekventné pokračovanie intencií osvietenstva: „Rudolf Steiner kritizoval, že zmena vedomia, ktorá sa udiala v novoveku v 15. storočí, nenašla zatiaľ žiadnu cestu do školského systému, keďže je individuálna schopnosť žiakov myslieť, príliš málo oslovovaná. Toto by sa malo zmeniť prostredníctvom waldorfskej pedagogiky. Vlastná aktivita myslenia, individuálny proces pochopenia žiakov by mal byť rozhodne podporovaný.“

Na konci Schierenovho výkladu stálo vysvetlenie takto pochopeného spirituálneho pojmu Ja – „dieťa sa vytvára samo zo seba“ – ktorý by si mohla waldorfská pedagogika rezervovať pre seba, ako odlišovací znak. Schieren hovoril v tejto súvislosti o „pedagogike – ja“, pri ktorej ide o to, vnímať v sebe samom inštanciu, ktorá rozhoduje. Tu vidí Schieren slabé miesto vo vede o výchove: „V súčasnom akademickom diskurze sa ľudia rozlúčili s takýmto pojmom Ja. Ľudská osobnosť je v zásade myslená ako poskladaná“, ako „konglomerát rozličných socializačných skúseností“, zdôraznil nakoniec.

Ja, tak ako pojmovo leží ako základ waldorfskej pedagogiky, okrem toho vystaváva seba na Ty, preto je aj triedne spoločenstvo vo waldorfskej škole udržané od prvej po deviatu, v Nemecku až dvanástu triedu. Z toho vyplýva tiež centrálna rola triedneho učiteľa na nižšom a strednom stupni. Schieren vidí vo výchove k autonómii dôležitú vzdelávaciu úlohu waldorfských škôl, keďže súčasná kultúra vidí človeka buď v zmysle determinizmu alebo ako produkt náhodného vývoja, nie však ako bytosť schopnú slobody.

Prepis prednášky prof. Josta Schierena ako PDF na stiahnutie.